Macko

Láska. Pár písmen a už slovo. Slovo ktoré uteší, slovo ktoré zahreje, slovo ktoré zabolí. Nikto si neprizná , že má takú silu, a predsa ju každý z nás tak dobre pozná. Už od vtedy, čo si nás matka prvýkrát privinie do lona ,až po posledný bozk od milovanej osoby. Tá mení žabiakov na princov, robí zo skaly cit. Vraj ten čo nikdy nemiloval nikdy nežil. Ale dá sa nemilovať, dá sa nemať rád? Možno je to rečnícka otázka, vraj nemá odpoveď. Ale tú odpoveď má každý. Má ju predsa tam, kde láska začína. Keď prvýkrát pocítime to známe chvenie ,keď nám v bruchu tancujú motýle, ten cit sa rodí v srdci. Pri pohľade na ňu, pri pohľade na neho. A vtedy sa nikto nepýta: čo je to ? Prečo sa mi chveje srdce, prečo zrazu zastal svet? Lebo každý pozná odpoveď. Každý vie ,že to čo cíti tak vrúcne a oddane ,nieje iba poblúznenie ,iba očný klam. Je to láska. Láska, ktorá v každom veku nájde srdce, ktoré je opustené, ktoré potrebuje cítiť. Odráža sa v očiach ženy , ktorá s láskou hľadí na svojho muža, kráčajúc spolu bok po boku. Odráža sa v rodičovskej tvári, i v človeku spínajúcom ruky k modlitbe . Je ako bumerang. Odrazíš ju ,a ona sa vráti krajšia a mocnejšia ako kedykoľvek predtým. Je jedno či si mladý , starý, biely, čierny, slepý či hluchý. Príde, ty sa zastavíš a všetko prestane mať zmysel. Budeš len ty a ona. A nikto nikdy ti nevytrhne zo srdca lásku ,ktorou ľúbiš, ktorou miluješ....